"People are supposed to fear the unknown, but ignorance is bliss when knowledge is so damn frightening." - Anita Blake

Wish I was as invisible as you make me feeling > kapitola 2.

6. června 2010 v 16:16 | Sookie
Je tu druhé pokračovanie poviedky z minulého týždňa.
Wish I was as invisible as you make me feeling.
Zatváril sa zvláštne. Áno, čakala, kedy začne robiť hlúposti, len aby ju rozosmial. Čakala to, a preto odolala pousmiať sa nad jeho zvraštenou tvárou. Chvíľu sa bránila úsmevu, a pokúšala ho svojimi spôsobmi, ale v momente, keď sa zdalo, že ho už-už rozomeje, nahodil výraz úpného playboya, a ona sa musela rozosmiať.

Po dlhej chvíli ticha sa jej zvonivý smiech vniesol do vravy priateľov. Po druhej chvíli sa zaskvel aj jeho hlas. Spolu sa smiali a ozvena ich vlastnej radosti sa odrážala od čiernotou zaliatej noci.

Prehra ju netrápila. Prečo by aj mala? Bola odškodnená chvíľou blaženého lietania v jeho očiach, skvelou zábavou a ďalšou trhlinkou na škrupine jej nádeje, ktorá sa snažila predrať na povrch.
Ešte dlho sedeli na lúke, smiali sa a klebetili. Čas im však dal najavo, že má navrch. Museli s rozísť. Zhasli oheň, a ocitli sa v mučivej tiesni tmavej noci. Zrazu sa objavil nápad s prisvietením mobilného telefónu. Ó, bože - koho by napadlo, že tá vec môže byť taká nápomocná ?!?

Kráčali vedľa seba. Ona s ostrovčekom svetla pod nohami, on zahalený v tmavom nočnom kľude. Vtipom jej naznačil, že sa bojí tmy, a bol by rád keby ho niekto viedol. Poskočilo jej srdce...príležitosť!

Jedným pohyom zmenšil vzdialenosť medzi ich voľnými rukami. Srdce jej tĺklo niekde v krku. Teplo sa jej rozlievalo z miesta, kde sa preplietli ich prsty, až do celého tela. Jeho ruka bola pevná, hladká a teplá. Nie nepríjemne teplá...bolo úžasne dotýkať sa ho. Úžasné byť mu blízko. Cesta ku bodu, kde s lúčili trvala ledva 15 minút. Zatiaľ najkrjších pätnásť minút jej večera.

Asi v polovici cesty ju pustil, a vytiahol z vrecka krabičku cigarie. Plápolajúci plameň zapalovača olyzol koniec cigarety, ktorý sa jemne vznietil. Mlčali kráčajúc vedľa seb. Nebolo to nepríjemné tiho. Bolo trochu nemiestne ale nie nepríjemné. Zahasil cigaretu a popohnal ju, aby dobehli skupinu, za korou zaostávali. Pripojili s k nim. Vhupli do vravy veselých hlasov.

Nenápadne ju objal okolo pliec. Jej nádej sa roztrieštila a doslova rozmetala škrupinku, v ktorej bola schovaná. Vybuchla ako sopka. Radosť a vášeň jej zaplavili vnútro a vyčarili mierny úsmev na tvári. Preplietla svoje prsty s tými jeho, ktoré mala na pleci. Došli ku križovatke, na ktorej sa museli všetci rozlúčiť. Jediné, čo dostala na rozlúčku bolo objatie. Vrelé, a úprimné. Potešilo ju. Nebolo to však jediné objatie za ten ečer. Na rozlúčku sa vyobjímala celá skupinka.

Dobrí piatelia, nový vzťahy. Tešil ju as strávený s nimi. Už teraz sa nemohla dočkať budúeho týždňa, keď sa znova stretnú. Bola ledva desať metrov od vzďaľujúcich sa priateľov,  už v tej chvíli ju hrialo potešenie z nastávajúeho stretnutia.

Chcela ho vidieť. Vidieť ho čím skôr!

Pokračovanie nabudúce!

 


Komentáře

1 Agi ♥ Kája Agi ♥ Kája | Web | 7. června 2010 v 14:53 | Reagovat

krásné, taky bych chtěla takhle psát...

2 Nikusha Nikusha | Web | 8. června 2010 v 13:47 | Reagovat

nádhera:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama