"People are supposed to fear the unknown, but ignorance is bliss when knowledge is so damn frightening." - Anita Blake

Červen 2010

Honey, you smell like a death...it´s so exciting

23. června 2010 v 14:01 | Sookie |  Broke the silence promise.
lady_gaga_by_blake(sookie)
Aj vy máte občas pocit, že potrebujete vypadnúť niekam, kde vás nikto nepozná?!
Otázka za 64 000 dolárov! (Znova Anita - myslíte, že to preháňam? Myslite si, mne je to jedno.) Určite to už každý z vás zažil. Ste na niekoho, na niečo naštvaní, a túžite len po jednom: vypadnúť z toho divného sveta idealistov, niekam, kde vás nikto nepozná, kde vám nikto nemôže prikazovať, kde máte dokonalú voľnosť. Samozrejme, len do chvíle, keď vás nezačne obmedzovať svedomie.

Je to váš prípad? Podajme si ruky!
Posledný mesiac sa teším na tri veci.
a) na prázdniny, počas ktorých sa dostanem do dostatočnej spoločnosti normálnych ľudí, potom je tu teplo, kúpaliská, nejaké to spestrenie provokáciou, a samozrejme veľa voľného času, ktorý môžem využiť ako len chcem!!!
b) na koniec školského rok a v podstate na koniec školskej dochádzky na ZŠ, tento dôvod je to, na čo sa teším asi najviac. Je to hlavne preto, že moja treida je dokonalým príkladom nedokonalej spolupráce, vzťahov ako v zlej telenovele a tak podobne. Celkom, celkom dosť  teším na to, že sa s nimi lúčim. Bolo to zaujímavých a poučných deväť rokov, ale už pred troma rokmi som zistila, že ich mám dosť...
c) na začiatok nového šk. roku  internát, ktorý je mimochodom mimo mesto, asi hodinu cesty. Viete aké je to pre mňa lákadlo?! Viete si predstaviť, ako sa tam teším?! Je to nenormálne. Nové predmety, na ktoré sa neskutočne teším, štyri jazyky, odboné semináre, budem sa topiť v knihách a povinnom čítaní, Budem sa drviť do noci a skoro ráno vstávať. Zaspávať na prednáškach a neskutočne sa zabávať. Idem na literárny gympel, pre laikov, idem študovať žurnalistiku. S mojou "veľkou a drzou papuľkou" to je celkom dobrý výber. Rada píšem, a myslím si, že toto je to jediné, čo chcem a budem vedieť robiť (ok, som všestranná, a dokážem sa prispôsobiť, ale nie každá práca človeka rovnako baví!!!

Bože, pomôž mi prehrýzť sa poslednými dňami školy, a zabráň tomu, aby som strávila leto s partiou naložená v alkohole!!! - ale nie, robím si srandu.
Môj avatar - pekný, že :D

S pozdravom, Vaša dlho nezvestná Sookie (v poslednom čase podpisovaná aj ako Blake...)

Wish I was as invisible as you make me feeling > kapitola 2.

6. června 2010 v 16:16 | Sookie
Je tu druhé pokračovanie poviedky z minulého týždňa.
Wish I was as invisible as you make me feeling.
Zatváril sa zvláštne. Áno, čakala, kedy začne robiť hlúposti, len aby ju rozosmial. Čakala to, a preto odolala pousmiať sa nad jeho zvraštenou tvárou. Chvíľu sa bránila úsmevu, a pokúšala ho svojimi spôsobmi, ale v momente, keď sa zdalo, že ho už-už rozomeje, nahodil výraz úpného playboya, a ona sa musela rozosmiať.

Po dlhej chvíli ticha sa jej zvonivý smiech vniesol do vravy priateľov. Po druhej chvíli sa zaskvel aj jeho hlas. Spolu sa smiali a ozvena ich vlastnej radosti sa odrážala od čiernotou zaliatej noci.

Prehra ju netrápila. Prečo by aj mala? Bola odškodnená chvíľou blaženého lietania v jeho očiach, skvelou zábavou a ďalšou trhlinkou na škrupine jej nádeje, ktorá sa snažila predrať na povrch.
Ešte dlho sedeli na lúke, smiali sa a klebetili. Čas im však dal najavo, že má navrch. Museli s rozísť. Zhasli oheň, a ocitli sa v mučivej tiesni tmavej noci. Zrazu sa objavil nápad s prisvietením mobilného telefónu. Ó, bože - koho by napadlo, že tá vec môže byť taká nápomocná ?!?

Kráčali vedľa seba. Ona s ostrovčekom svetla pod nohami, on zahalený v tmavom nočnom kľude. Vtipom jej naznačil, že sa bojí tmy, a bol by rád keby ho niekto viedol. Poskočilo jej srdce...príležitosť!