"People are supposed to fear the unknown, but ignorance is bliss when knowledge is so damn frightening." - Anita Blake

Príbeh 19. - Došli sme v zdraví ! (Prekvapujúce!?)

14. listopadu 2009 v 17:29 | Sookie |  Broke the silence promise.
Nuž, začalo to takto : Moja spolusediaca (nižšie spomínaná ako Ciba - prezívka odvodená od priezviska) mi v pondelok 9.11.2009 na nudnej hodine fyziky navrhla, aby sme si spolu vyrazili v piatok večer na klzisko. Po krátkej chvíli rozmýšľania som usúdila, že sa mi ten nápad pozdáva a bolo vybavené.
Piatok 13.11.2009 - ja a Ciba sa už nevieme dočkať, kedy budeme na klzisku. Keďže Ciba si musela ísť do mesta vybrať okuliare, išla autobusom o hodinu skôr. Ja som sa doma zbalila, a vybrala som sa na autobus, ktroý chodí okolo štvrtej. Našťastie, nemusela som sa s rupsakom, kde ma na chrbte pichali kamarátkine korčule (moje sú mi na nešťastie malé) trepať do poloprázdneho autobusu, pretože ma do mesta vzal jeden pán. Prišla som tam, a s Cibou sme sa vybrali na klzisko. Celú cestu som sa sťažovala , načo tam máme ísť tak skoro, veď klzisko otvárajú až o trištvrte hodinu. Lenže, pohľad na rad stojacich mladých ľudí, ktorí čakali len na to, kedy sa tie sklanené dvere otvoria, aby sa tam mohli vovaliť, ako divá voda, mi vyrazil dych. Ciba ma "ukľudnila", že tak je to vždy, a postavili sme sa na koniec radu. Lenže to, čo prišlo po tom svedčilo akurát tak o tom, že slovenská bezohľadnosť a sprostosť (ak som tým niekoho urazila, mala som na to pádny dôvod, a SORRY, ale neospravedlním sa za to) sa nezaprie ani v tak krajných podmienkach, akými sú : stiesnený priestor, veľa ľudí, hluk, a nadávky na každom jazyku.

Po desiatich minútach, čo sme stáli v tej fronte sa tam privalila skupinka hlučných týnedgerov, ktorí mi vrcholne liazli na nervy. Smiaili sa mi do ucha, natlačili sa na mňa tak, že mi z rupsaku opadali všetky placky, svojimi zipsami na rupsakoch mi pekne doodierali tvár, keď sa tlačili za svojimi "priateľmi", ktorí ich poohovárali, kým sa ku nim dostali. Proste som mala na háku, ako ma Ciba napomína, aby som si popod nos nemrmlala všetky nadávky, ktoré poznám, a povedala ich nahlas. Dokonca jednému chala novi skolro vilepila jednu výchovnú :)
Dokázali sme to, a napokon sme sa prebojovali dnu. Prezuli sme sa do korčulí, a hop na ľad. Sice, z mpjej strany to nebolo práve hop, pretože Ciba ma tam vtiahla až nasilu. Proste som z toľkých dobre-korčuľujúcich ľudí dostala strach, keďže ja sa korčuľovať neviem. Ciba sa mi vyhrážala, že asi praskne od smiechu, ale napokon to bolo naopak. Ja som ani raz nespadla, a ona ... no, bolo to veľmi zaujímavé. Korčuľovala dozadu, a ja som jej mala hovoriť, či za ňou niekto je, lenže natoľko sa odomňa vzdialila, že nepočula, keď som jej kričala, nech stojí, lebo sú za ňou deti a skončilo to ta, že sa potkla o jedného možno 11 ročného spratka, ktorý to okomentoval jedným slovom "Ťava!" a obrátil sa na odchod. Išlo ma rozhodiť od smiechu, a Ciba na mňa pekne penila, keď sa pozviechala. Ale, napokon všetko dobre dopadlo, a dokonca sme tam stretli an našich spolužiakov s partiou. Nebolo to príliš očakávané a nadšené stratnutie, ale aspoň sme sa trochu zasmiali. Takže, doma som bola v normálnom čase a bez zlomenej ruky, či nohy.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama